napísal: dr. Ondrej Chreňo, PhD
Obsah
Pribina, Koceľ a ich kniežatstvo na Blatnohrade v Panónii.
Najviac informácií o Pribinovi a blatnohradskom kniežactve nájdeme v spise s názvom Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum ad fidem christianam (Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru kresťanskú). Tento spis obsahuje podrobné údaje o cirkevnom usporiadaní Panónie, kde Pribina vybudoval v polovici 9. storočia spolu so svojim synom Koceľom nové panónske kniežatstvo – Blatnohrad. Hoci Blatenské jazero (Balatón) a Blatnohrad nepatria územne do Korutánska, salzburskí cirkevní hodnostári v tomto spise uvádzajú obyvateľov Blatnohradu ako Korutáncov a Bavorov. Ale samotní vládcovia Blatnohradu, Pribina a jeho syn Koceľ neboli Korutánci, boli Moravania alebo aj starí Slováci a k Blatenskému jazeru prišli spolu s veľkou skupinou obyvateľstva pochádzajúceho zo starej Moravy, teda z územia dnešného Slovenska a Moravy. Do vybudovaného blatnohradského kniežactva prichádzali obyvatelia hlavne z dvoch smerov: zo severu moravskí Sloveni (Moravania) a zo západu korutánski Sloveni (Korutánci) a Bavori.
Korutánsko bolo predtým nezávislé slovanské kniežactvo, kde žili Sloveni ale postupne sa stávali súčasťou Franskej ríše až svoju nezávislosť celkom stratili. Korutánci boli Sloveni, ktorí sídlili v Korutánsku, ale postupne sa dostali pod cirkevný i mocenský vplyv Bavorov ešte pred porážkou Avarov koncom 8. storočia.
Po smrti Pribinu v roku 861, vládcom Blatnohradu sa stal Koceľ, ktorý umožnil Metodovi, aby prevzal cirkevné záležitosti v jeho kniežatstve pod svoju správu. To rozhorčilo cirkevných hodnostárov salzburského arcibiskupstva a ako protest voči vymenovaniu Metoda za panónskeho arcibiskupa v roku 870 napísali spomínaný spis adresovaný pápežovi. Pôsobenie Metoda v Panónii a založenie nového arcibiskupstva na území, ktoré patrilo dovtedy pod salzburské arcibiskupstvo spôsobilo zastavenie činnosti salzburských kňazov, pretože Sloveni oveľa ochotnejšie prijímali kresťanské učenie z úst Metoda v domácom slovenskom jazyku. Metod (aj so svojim bratom Cyrilom) dokonale ovládal staroslovenčinu, ktorú začal používať
pri bohoslužbách. Bavorskí biskupi sa sťažovali na Metoda u nemeckého kráľa aj u pápeža. Salzburskí cirkevní hodnostári stratili kontrolu nad veľkým územím Panónie. Preto hneď napísali pápežovi spomínaný spis, v ktorom sa sťažujú na nové pomery v Panónii a pritom vymenúvajú všetky svoje zásluhy pri šírení kresťanstva na tomto území pred príchodom Metoda. Podrobne tu rozvádzajú činnosť a zásluhy Pribinu, ktorý v Panónii rozširoval cirkevné majetky a staval kostoly (pozri aj časť:
Metod ustanovený za panónskeho arcibiskupa v 4. kapitole.
Metod ustanovený za panónskeho arcibiskupa v 4. kapitole.
V spise salzburskí biskupi upozorňujú na to, že bývalý panovník Franskej ríše Karol Veľký ešte v roku 796 zveril salzburskej cirkvi správu nad týmto územím, potom, čo Franská ríša porazila Avarov sídliacich v Panónii. Panónia ostala po porážke Avarov zničená, zdevastovaná a vyľudnená, ale v priebehu krátkej doby uvoľnené miesta začali obsadzovať Sloveni a Bavori, ale vo väčších počtoch sem prichádzali z okolitých krajín najmä Sloveni. Bavorský kráľ Ľudovít Nemec (843-876) umožnil neskôr slovenskému kniežaťu Pribinovi vládnuť nad týmto územím a keďže sa Pribina veľkou mierou zaslúžil o šírenie kresťanstva v Panónii, v spise je spomenutý aj jeho životopis.
O Pribinovi sa tu dozvedáme, že bol vyhnaný z Moravy moravským kniežaťom Mojmírom. Doslova sa tu píše: „Pribina bol zahnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom“. Stalo sa to niekedy medzi rokmi 833-836, pretože po tomto období sa Pribina uchýlil ku grófovi Ratbodovi, ktorý spravoval bývalé územia Avarov v Panónii. Po niekoľkých rokoch Ratbod predstavil Pribinu bavorskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi (843-876), ktorý zariadil, aby Pribina a jeho syn Koceľ boli v Bavorsku vyučení v kresťanskej viere a aby ich pokrstili. V roku 846 Ľudovít Nemec prepožičal Pribinovi územie pri Blatenskom jazere (Balatóne), ktoré mu nakoniec daroval do vlastníctva dňa 12.10.847. Je zaujímavé, že v rovnakom období (v roku 846) Ľudovít Nemec zbavil na Morave vlády Mojmíra I., ktorý predtým Pribinu z Moravy vyhnal.
Pribina na darovanom území spolu so svojim synom Koceľom uprostred lesov a močiarov vybudoval nové kniežatstvo s Blatenským hradom, ktorý Nemci nazývali Mosaburg. Blatnohrad sa nachádzal pri vtoku rieky Sala do Blatenského jazera (dnešný Balatón, tento skomolený názov prešiel do maďarčiny zo slovenského slova blato - balato - balatón). Názvy Blatnohrad, Blatenský hrad vyjadrujú teda močaristú povahu prostredia, kde Pribina s Koceľom postavili svoj kniežací hrad. Neskôr začali Blatnohrad, alebo to, čo z neho ostalo nazývať po maďarsky Mocsárvár. Tento názov taktiež pochádza zo slovenčiny: močiar - mocsár a "vár" je po maďarsky hrad. Názov neďalekého mesta pri Blatenskom jazere - Keszthely, kde boli uložené v miestnom múzeu staroslovenské nálezy z Blatnohradu pochádza tiež zo starej slovenčiny: Keszthely - kestel - kostel, toto mesto teda založili Sloveni a bolo tu pravdepodobne nejaké opevnené staroslovenské sídlo alebo hrad, pretože v staroslovenčine "kostel" znamená hrad.
Pribina si získal veľkú dôveru Bavorov pretože im sľúbil vernosť, ktorú naozaj dodržiaval. Na svojom hrade i v jeho okolí zakladal nové obce a dal vystavať mnoho kostolov, kláštorov a cirkevných majetkov, ktoré spadali pod cirkevnú právomoc salzburských biskupov. Ale už predtým, keď žil na Morave, staval kostoly, ktoré vysväcovali salzburský biskupi. Okrem toho mal Pribina výborné organizačné schopnosti, začali sa obrábať polia, chovať kone, ovce a hovädzí dobytok, rozšírila sa remeselná výroba.
Existovalo samostatné nitrianske kniežatstvo?
O Pribinovi sa v spise ďalej dozvedáme, že ešte predtým, ako bol vyhnaný zo starej Moravy Mojmírom, mu salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil kostol v Nitre. Niektorí historici z toho hneď vyvodzujú, že Pribina bol kniežaťom nitrianskeho kniežatstva, ktoré po vyhnaní Pribinu ovládol Mojmír. V historických dokumentoch sa však nikde nedočítame o existencii nezávislého samostatného nitrianskeho kniežatstva a o tom, že toto kniežatstvo musel Mojmír dobíjať. Pribina mohol byť voči Mojmírovi v podobnom postavení, ako neskôr Svätopluk k Rastislavovi, teda akýmsi údelným kniežaťom Nitrianska a možno bol s Mojmírom aj v príbuzenskom vzťahu. Jeho nezávislosť voči Mojmírovi nemusela byť absolútna a Mojmír mal prostriedky k tomu, aby ho zbavil vlády nad Nitrou bez použitia väčšej vojenskej sily. Podobná situácia nastala neskôr, keď sa Rastislav, nástupca Mojmíra, pokúsil vyhnať z Nitry svojho synovca Svätopluka, ale bez úspechu. Tiež nešlo o dobíjanie Nitry vojenskou silou, ale len o snahu odstrániť Svätopluka tichým spôsobom na poľovačke.
Zaujímavá je správa bavorského historika Jána Turmaira zvaného Aventinus, ktorý žil v rokoch 1477-1534 a ktorý napísal letopisy Bavorov. Aventinus vie o Pribinovi všetko to, čo nám podáva Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov..., očividne tento spis poznal a čerpal z neho údaje, ale navyše tvrdí, že Pribinovi (ktorého tu tituluje ako moravského kráľa a doslova menuje ako Bryno, Brynno alebo Privina) patrili mestá Nitra, Bratislava a Brno a mesto Brno (Brynna) že bolo po ňom pomenované: „Bryno, inak Privina, moravský kráľ, ktorý býval so svojim synom Koceľom za Dunajom na severnom brehu, keď k nemu prišiel (k bavorskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi), láskavo ho prijal, vzdelal ho v kresťanskom náboženstve... Brynovi patrili mestá Nitra, Pisonium, ktoré sa tiež nazýva Vratislaburgium (Bratislava) a Brynna (Brno), ktoré má dodnes po ňom meno" (teda v 16. storočí, keď boli letopisy napísané).
Aventinus nemal dôvod vymýšľať si, ale niektorí historici jeho údaje celkom spochybňujú, pretože Pribinu na základe jediného údaja o jeho kostolíku v Nitre umiestňujú do Nitry a Brno sa im zdá od Nitry príliš vzdialené. V skutočnosti je však celkom možné, hoci na to zatiaľ nemáme priame dôkazy, že Pribina bol súperiacim veľmožom s Mojmírom a Pribinovi naozaj mohli patriť spomenuté mestá, teda aj Bratislava a Brno. Pribina bol rozhodne taký istý Moravan, ako ním bol aj Mojmír, Rastislav či Svätopluk, medzi nimi nebolo žiadneho národnostného rozdielu. Všetci boli slovenskej národnosti, boli to slovenské kniežatá, ich rečou bola slovenčina (staroslovenčina) a ak ich chceme bližšie topograficky špecifikovať, boli to moravskí Sloveni alebo jednoducho Moravania. Ak by sme teda prijali tvrdenie Aventinusa, že Pribinovi patrili mestá Nitra, Bratislava a Brno a myslím si, že niet dôvodu, prečo by to nemohla byť pravda, potvrdzovalo by to v plnej miere tvrdenie, že Pribinovym domovom nebola iba Nitra, ale aj iné moravské kraje a mestá.
O Pribinovi sa dozvedáme aj ďalší zaujímavý údaj, totiž, že dal vystavať veľký trojloďový kostol v Bratislave (jeho základy sú odhalené dnes vedľa bratislavského hradu). Pribina teda staval kostoly v Nitre, Bratislave a ktovie, kde ešte všade na Morave už pred príchodom Cyrila a Metoda, založil mesto Brno, pôsobil teda na viacerých miestach moravského kniežatstva. Nevieme ale, v akom vzťahu bol Pribina k Mojmírovi, Aventinus ho tituluje ako kráľa, ale takto tituluje aj Mojmíra I. a tiež Rastislava. Isté je, že Pribina patril k vládnucej vrstve a pravdepodobne s Mojmírom súperil o moc. Možno jeho prílišná aktivita smerom k Bavorom nevyhovovala Mojmírovi, preto ho z Moravy vyhnal a preto ho neskôr zabil v boji Rastislav, nástupca a synovec Mojmíra. Podľa Aventinusa bol totiž Pribina nakoniec zabitý na bitevnom poli moravským kniežaťom Rastislavom v roku 861. Nevieme presne, kde bolo toto bitevné pole, ale najskôr niekde pri Blatnohrade, kde Pribina sídlil.
Vzťah Rastislava k Pribinovi a Koceľovi.
Prečo však Rastislav súperil s Pribinom? Pribina bol priateľ Ľudovíta Nemca, ktorý bol kráľom Bavorov (kráľom Germánie alebo tzv. Východofranskej ríše). V roku 856 ustanovil Ľudovít Nemec za správcu územia, ktoré susedilo s Moravou svojho najstaršieho syna Karolmana. Toto územie nazval "slovenská marka" (čítaj v časti: Panónska Morava alebo slovenská marka ?).
Karolman chcel neskôr zosadiť svojho otca z trónu a preto uzavrel s Rastislavom spojenectvo. V roku 861 sa otvorene postavil proti svojmu otcovi. Bertinské letopisy o tejto udalosti zaznamenávajú toto: „Karolman, syn Ľudovíta (Nemca), kráľa Germánie (Východofranskej ríše) uzavrel zmluvu s Rastislavom, kráľom Slovenov, odpadol od otca a s pomocou Rastislava sa zmocnil veľkej časti otcovho kráľovstva až po rieku Inn.“
Sila Rastislava bola už tak veľká, že sa zapojil aj do sporov samotnej kráľovskej rodiny Ľudovíta Nemca. Počas tejto Karolmanovej vzbury proti svojmu otcovi, Karolman s Rastislavom vyhnali kniežatá z Panónie a Korutánska. V Panónii na Blatnohrade vtedy vládol Pribina, ktorého Rastislav v boji zabil. Podľa stredovekého kronikára Aventínusa: „Rastislav, kráľ Slovenov, vyrazí s vojskom v nepriateľskom úmysle proti Brynnovi (Pribinovi), priateľovi Ľudvíka (Nemca) a rovnako kniežaťu Slovenov...a v boji ho porazí a zabije." Keďže Rastislav bol vždy v nepriateľskom postavení voči Ľudovítovi Nemcovi, jeho nepriateľom musel byť zákonite aj Pribina. O Pribinovi sa už po roku 861, keď došlo k spomínanej bitke, nikde viac nedočítame, naposledy sa Pribina spomína v historických materiáloch dňa 20.2.860 keď navštívil Rezno v Bavorsku.
V roku 861 Rastislav teda obsadil Blatnohrad a odstránil Pribinu. Preto iba Rastislav mohol rozhodnúť, kto bude na Blatnohrade ďalej vládnuť. Na kniežací trón dosadil Koceľa, ktorý sa tak stal Rastislavovým spojencom. Vidíme to napríklad z toho, že Koceľ sa hneď pripojil k žiadosti Rastislava a Svätopluka, ktorú adresovali byzantskému cisárovi, aby do slovenských krajov prišli byzantskí učitelia a pozdvihli kultúrnu úroveň Slovenov. Píše sa o tom veľmi výstižne napríklad v Nestorovom letopise z 12. storočia: „keď boli Sloveni pokrstení, ich kniežatá Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi správu: zem naša je pokrstená, ale niet u nás učiteľa, ktorý by nás učil a vyložil nám sväté knihy.“ Za Koceľovej vlády na Blatnohrade došlo v nasledujúcom období ku kultúrnemu i cirkevnému spojenectvu blatnohradského kniežactva so starou Moravou. Nevieme síce podrobnosti tohoto spojenectva, ale určite bolo tesné, keďže neskôr vzniklo spoločné moravsko - panónske arcibiskupstvo so slovenskou bohoslužbou. Bavorskí cirkevní hodnostári museli Panóniu opustiť a zanechať svoje kostoly a cirkevné majetky novovysväteným biskupom, diakonom a kňazom pod vedením arcibiskupa Metoda. To by sa nikdy nemohlo stať, keby Blatnohrad a stará Morava bola naďalej pod kontrolou bavorského kráľa Ľudovíta Nemca, ako to bolo dovtedy, keď bol na starej Morave kniežaťom Mojmír I. a na Blatnohrade Pribina. Rastislav sa už stal nezávislým kráľom (tak ho už titulujú mnohí stredovekí letopisci) starej Moravy a túto nezávislosť zaistil aj Koceľovi na Blatnohrade v Panónii. Koceľ však očividne nemal problémy spojiť sa so svojimi krajanmi, s Rastislavom a Svätoplukom, hoci ešte ako mladík bol vychovaný v kresťanskej viere a pokrstený v Bavorsku. Sám prejavil neskôr veľkú iniciatívu, keď v roku 869 požiadal pápeža, aby bol Metod vysvätený za panónskeho arcibiskupa. Koceľ sa všade v učebniciach uvádza ako poslušný syn Pribinu, ktorý svojmu otcovi pomohol vybudovať Blatnohrad a ktorý automaticky prevzal vládu nad Panóniou po smrti svojho otca. Keďže Pribinu Rastislav zabil vo vojenskom ťažení proti Blatnohradu, určite by Rastislav blatnohradské kniežactvo neprenechal jeho synovi Koceľovi, keby bol so svojim otcom zajedno. Skôr to vyzerá tak, že Koceľ bol viac naklonený k Rastislavovi ako k svojmu otcovi Pribinovi a podriadenosť svojho otca voči Frankom sa mu nepozdávala. Pomocou Rastislava sa Koceľ stal vládcom Panónie a Blatnohradu a v politickej aj cirkevnej orientácii sa priklonil k Rastislavovi. Pribina bol vazalom Frankov a v cirkevných záležitostiach sa úplne podriadil bavorským (franským) cirkevným hodnostárom, ktorí vykonávali bohoslužby a písali cirkevnú liturgiu výlučne v latinskom jazyku. Koceľ túto podriadenosť voči Frankom rázne ukončil, vo svojom kniežactve pomocou Metoda zaviedol náboženstvo i liturgiu slovenskú, latinskí duchovní museli Panóniu opustiť. Nikdy by také niečo nemohol urobiť bez podpory Rastislava a nikdy by to ani neurobil, keby bol vo vazalskom vzťahu voči Frankom podľa vzoru svojho otca Pribinu.
Nevieme, či sa Koceľ stretol s Cyrilom a Metodom v roku 863 keď prechádzali cez Panóniu na Moravu, vieme však s určitosťou, že keď Cyril s Metodom a svojimi žiakmi cestovali v roku 867 z Moravy do Ríma, cestou sa u Koceľa na Blatnohrade zastavili. Koceľ uvidel nové slovenské písmo, ktorým už boli napísané mnohé slovenské knihy, najmä cirkevné. Na Koceľa to urobilo veľký dojem a preto sa začal sám učiť slovenské písmo a zo svojho kniežatstva vybral pre Cyrila a Metoda 50 žiakov, aby ich vzdelávali a naučili ich čítať a písať v novom slovenskom písme. Keď prišli Cyril s Metodom a zástupom svojich žiakov do Ríma pravdepodobne ešte koncom roku 867, boli vrúcne prijatí a začiatkom roku 868 pápež Hadrián II. (867-872) schválil slovenskú cirkevnú liturgiu, po slovensky napísanú bibliu položil na oltár a vysvätil Metoda za biskupa a mnohých žiakov Cyrila a Metoda vysvätil za kňazov a diakonov. Cyril a Metod sa v Ríme zdržali dlhšie, Cyril ochorel a zoslabol, nakoniec v Ríme zomrel 14. februára roku 869.
Metod však pokračoval v práci ďalej a s poverením pápeža sa vydal v roku 869 na starú Moravu sám. Metod bol poverený viesť cirkevnú správu na Morave i v Panónii, ale nebol ešte vysvätený za arcibiskupa. Latinský originál tohoto pápežovho poverenia sa nezachoval, ale jeho vierohodný staroslovenský prepis je uvedený v „Živote sv. Metoda“. Štýl vyjadrovania tohoto staroslovenského prekladu je úplne zhodný s vyjadrovaním pápežskej kúrie. Hneď v úvode pápež oslovuje všetky tri kniežatá naraz takto: „Hadrián, biskup a sluha boží, Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi.“ Čo to znamená? No je to jasný dôkaz niekoľkých skutočností zároveň, ktoré sa potvrdili aj v liste ďalšieho pápeža Jána VIII. Rastislav, Svätopluk a Koceľ boli vo veciach cirkevných zajedno. Mali záujem na tom, aby cirkevné záležitosti spravoval jeden človek na Morave i v Panónii. A prečo nie? Veď aj jazyk bol rovnaký aj obyvatelia boli z jednej krvi. A zároveň vidíme aj to, že Rastislavov synovec Svätopluk musel mať tiež veľké slovo, keď vládol v Nitriansku ešte ako údelné knieža, pretože ho pápež oslovil spolu s Rastislavom a Koceľom.
Vráťme sa však k Metodovi, ktorý odišiel z Ríma v roku 869 na Moravu usporiadať cirkevné záležitosti podľa poverenia Ríma. Na Morave boli Moravania vo vojnovom konflikte s Bavormi, preto sem Metod nemohol ísť, ostal u Koceľa na Blatnohrade. Koceľ využil situáciu a hneď poslal pápežovi posolstvo aby mu Metoda vysvätil za arcibiskupa vo svojom kniežatstve v Panónii. Stalo sa tak v roku 870 (pozri aj časť: Metod ustanovený za panónskeho arcibiskupa v 4. kapitole.
Sila Rastislava bola už tak veľká, že sa zapojil aj do sporov samotnej kráľovskej rodiny Ľudovíta Nemca. Počas tejto Karolmanovej vzbury proti svojmu otcovi, Karolman s Rastislavom vyhnali kniežatá z Panónie a Korutánska. V Panónii na Blatnohrade vtedy vládol Pribina, ktorého Rastislav v boji zabil. Podľa stredovekého kronikára Aventínusa: „Rastislav, kráľ Slovenov, vyrazí s vojskom v nepriateľskom úmysle proti Brynnovi (Pribinovi), priateľovi Ľudvíka (Nemca) a rovnako kniežaťu Slovenov...a v boji ho porazí a zabije." Keďže Rastislav bol vždy v nepriateľskom postavení voči Ľudovítovi Nemcovi, jeho nepriateľom musel byť zákonite aj Pribina. O Pribinovi sa už po roku 861, keď došlo k spomínanej bitke, nikde viac nedočítame, naposledy sa Pribina spomína v historických materiáloch dňa 20.2.860 keď navštívil Rezno v Bavorsku.
V roku 861 Rastislav teda obsadil Blatnohrad a odstránil Pribinu. Preto iba Rastislav mohol rozhodnúť, kto bude na Blatnohrade ďalej vládnuť. Na kniežací trón dosadil Koceľa, ktorý sa tak stal Rastislavovým spojencom. Vidíme to napríklad z toho, že Koceľ sa hneď pripojil k žiadosti Rastislava a Svätopluka, ktorú adresovali byzantskému cisárovi, aby do slovenských krajov prišli byzantskí učitelia a pozdvihli kultúrnu úroveň Slovenov. Píše sa o tom veľmi výstižne napríklad v Nestorovom letopise z 12. storočia: „keď boli Sloveni pokrstení, ich kniežatá Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi správu: zem naša je pokrstená, ale niet u nás učiteľa, ktorý by nás učil a vyložil nám sväté knihy.“ Za Koceľovej vlády na Blatnohrade došlo v nasledujúcom období ku kultúrnemu i cirkevnému spojenectvu blatnohradského kniežactva so starou Moravou. Nevieme síce podrobnosti tohoto spojenectva, ale určite bolo tesné, keďže neskôr vzniklo spoločné moravsko - panónske arcibiskupstvo so slovenskou bohoslužbou. Bavorskí cirkevní hodnostári museli Panóniu opustiť a zanechať svoje kostoly a cirkevné majetky novovysväteným biskupom, diakonom a kňazom pod vedením arcibiskupa Metoda. To by sa nikdy nemohlo stať, keby Blatnohrad a stará Morava bola naďalej pod kontrolou bavorského kráľa Ľudovíta Nemca, ako to bolo dovtedy, keď bol na starej Morave kniežaťom Mojmír I. a na Blatnohrade Pribina. Rastislav sa už stal nezávislým kráľom (tak ho už titulujú mnohí stredovekí letopisci) starej Moravy a túto nezávislosť zaistil aj Koceľovi na Blatnohrade v Panónii. Koceľ však očividne nemal problémy spojiť sa so svojimi krajanmi, s Rastislavom a Svätoplukom, hoci ešte ako mladík bol vychovaný v kresťanskej viere a pokrstený v Bavorsku. Sám prejavil neskôr veľkú iniciatívu, keď v roku 869 požiadal pápeža, aby bol Metod vysvätený za panónskeho arcibiskupa. Koceľ sa všade v učebniciach uvádza ako poslušný syn Pribinu, ktorý svojmu otcovi pomohol vybudovať Blatnohrad a ktorý automaticky prevzal vládu nad Panóniou po smrti svojho otca. Keďže Pribinu Rastislav zabil vo vojenskom ťažení proti Blatnohradu, určite by Rastislav blatnohradské kniežactvo neprenechal jeho synovi Koceľovi, keby bol so svojim otcom zajedno. Skôr to vyzerá tak, že Koceľ bol viac naklonený k Rastislavovi ako k svojmu otcovi Pribinovi a podriadenosť svojho otca voči Frankom sa mu nepozdávala. Pomocou Rastislava sa Koceľ stal vládcom Panónie a Blatnohradu a v politickej aj cirkevnej orientácii sa priklonil k Rastislavovi. Pribina bol vazalom Frankov a v cirkevných záležitostiach sa úplne podriadil bavorským (franským) cirkevným hodnostárom, ktorí vykonávali bohoslužby a písali cirkevnú liturgiu výlučne v latinskom jazyku. Koceľ túto podriadenosť voči Frankom rázne ukončil, vo svojom kniežactve pomocou Metoda zaviedol náboženstvo i liturgiu slovenskú, latinskí duchovní museli Panóniu opustiť. Nikdy by také niečo nemohol urobiť bez podpory Rastislava a nikdy by to ani neurobil, keby bol vo vazalskom vzťahu voči Frankom podľa vzoru svojho otca Pribinu.
Cyril s Metodom prichádzajú na Moravu a Blatnohrad.
Nevieme, či sa Koceľ stretol s Cyrilom a Metodom v roku 863 keď prechádzali cez Panóniu na Moravu, vieme však s určitosťou, že keď Cyril s Metodom a svojimi žiakmi cestovali v roku 867 z Moravy do Ríma, cestou sa u Koceľa na Blatnohrade zastavili. Koceľ uvidel nové slovenské písmo, ktorým už boli napísané mnohé slovenské knihy, najmä cirkevné. Na Koceľa to urobilo veľký dojem a preto sa začal sám učiť slovenské písmo a zo svojho kniežatstva vybral pre Cyrila a Metoda 50 žiakov, aby ich vzdelávali a naučili ich čítať a písať v novom slovenskom písme. Keď prišli Cyril s Metodom a zástupom svojich žiakov do Ríma pravdepodobne ešte koncom roku 867, boli vrúcne prijatí a začiatkom roku 868 pápež Hadrián II. (867-872) schválil slovenskú cirkevnú liturgiu, po slovensky napísanú bibliu položil na oltár a vysvätil Metoda za biskupa a mnohých žiakov Cyrila a Metoda vysvätil za kňazov a diakonov. Cyril a Metod sa v Ríme zdržali dlhšie, Cyril ochorel a zoslabol, nakoniec v Ríme zomrel 14. februára roku 869.
Metod však pokračoval v práci ďalej a s poverením pápeža sa vydal v roku 869 na starú Moravu sám. Metod bol poverený viesť cirkevnú správu na Morave i v Panónii, ale nebol ešte vysvätený za arcibiskupa. Latinský originál tohoto pápežovho poverenia sa nezachoval, ale jeho vierohodný staroslovenský prepis je uvedený v „Živote sv. Metoda“. Štýl vyjadrovania tohoto staroslovenského prekladu je úplne zhodný s vyjadrovaním pápežskej kúrie. Hneď v úvode pápež oslovuje všetky tri kniežatá naraz takto: „Hadrián, biskup a sluha boží, Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi.“ Čo to znamená? No je to jasný dôkaz niekoľkých skutočností zároveň, ktoré sa potvrdili aj v liste ďalšieho pápeža Jána VIII. Rastislav, Svätopluk a Koceľ boli vo veciach cirkevných zajedno. Mali záujem na tom, aby cirkevné záležitosti spravoval jeden človek na Morave i v Panónii. A prečo nie? Veď aj jazyk bol rovnaký aj obyvatelia boli z jednej krvi. A zároveň vidíme aj to, že Rastislavov synovec Svätopluk musel mať tiež veľké slovo, keď vládol v Nitriansku ešte ako údelné knieža, pretože ho pápež oslovil spolu s Rastislavom a Koceľom.
Vráťme sa však k Metodovi, ktorý odišiel z Ríma v roku 869 na Moravu usporiadať cirkevné záležitosti podľa poverenia Ríma. Na Morave boli Moravania vo vojnovom konflikte s Bavormi, preto sem Metod nemohol ísť, ostal u Koceľa na Blatnohrade. Koceľ využil situáciu a hneď poslal pápežovi posolstvo aby mu Metoda vysvätil za arcibiskupa vo svojom kniežatstve v Panónii. Stalo sa tak v roku 870 (pozri aj časť: Metod ustanovený za panónskeho arcibiskupa v 4. kapitole.
V Panónii sa predtým nachádzalo arcibiskupstvo sriemske (Sirmium, dnešná Sriemská Mitrovica v Srbsku), ktoré trvalo do roku 582, až dokým Sirmium (Sriem) nedobyli Avari. Počas dvestoročnej prítomnosti Avarov v Panónii bolo toto územie celkom zdevastované a dovtedy existujúce kresťanstvo v Panónii celkom zaniklo. Keď potom kráľ Franskej ríše Karol Veľký porazil Avarov začiatkom 9. storočia, pripojil toto územie Panónie k salzburskej cirkevnej správe. Koceľ prerušil túto cirkevnú správu, preto sa mu Bavori vyhrážali, že zle dopadne, ak bude podporovať Metoda (svedectvo o tom nám zanechal Život sv. Metoda).
Metod mal veľkú podporu domáceho obyvateľstva a kniežaťa Koceľa. Keď Metod prišiel na Blatnohrad spolu s čerstvo vysvätenými slovenskými kňazmi priamo od pápeža z Ríma, Sloveni ho všade s nadšením vítali, pretože priniesol bohoslužobný obrad v zrozumiteľnom slovenskom jazyku. Výstižne o tom hovorí spomínaný Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov..., kde sa dočítame toto:
Metod mal veľkú podporu domáceho obyvateľstva a kniežaťa Koceľa. Keď Metod prišiel na Blatnohrad spolu s čerstvo vysvätenými slovenskými kňazmi priamo od pápeža z Ríma, Sloveni ho všade s nadšením vítali, pretože priniesol bohoslužobný obrad v zrozumiteľnom slovenskom jazyku. Výstižne o tom hovorí spomínaný Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov..., kde sa dočítame toto:
"Richbald, arcikňaz určený pre Panóniu salzburským arcibiskupom dlho vykonával službu v Panónii až pokým neprišiel akýsi Grék, menom Metod, ktorý s novovynájdeným slovenským písmom filozoficky obišiel písmo latinské, latinský jazyk i učenie rímske, znehodnotil pred celým obyvateľstvom omše aj Evanjeliá a cirkevné officium tých, ktorí to latinsky vykonávali. To nemohol salzburský arcikňaz Richbald zniesť a vrátil sa preto do Salzburgu".
Metod však dostal Panóniu pod svoju biskupskú a diecéznu právomoc rozhodnutím samotného pápeža, proti tomuto rozhodnutiu sa nedalo nič robiť. Franskí duchovní a franskí vládcovia veľakrát rozhodovali o cirkevných záležitostiach bez rozhodnutia pápeža, čo Rím sledoval s nevôľou. Preto jedným z dôvodov, prečo pápež ustanovil Metoda do čela panónskeho arcibiskupstva bola snaha o obmedzenie rozpínavosti a svojvôli bavorských biskupov.
Áno, pre latinských duchovných z Bavorska bol Metod veľkým postrachom, ktorý vraj znehodnotil rímske učenie. Pravdou bolo, že pre Slovenov boli Cyril a Metod pravými apoštolmi kresťanstva pretože priniesli našim predkom kresťanské učenie v domácom jazyku a dokonca v novom vlastnom písme. Do staroslovenčiny bola v 9. storočí preložená biblia a veľké množstvo iných cirkevných i necirkevných textov a kníh. Boli skutočnými učiteľmi, ktorí pozdvihli Slovenov na kultúrnu úroveň vtedajších civilizovaných národov Európy. Predbehli dobu približne o 500 rokov, veď v mnohých iných krajinách Európy bola biblia prvýkrát preložená z latinčiny do národných jazykov až v 16. storočí !
Pre väčšinu Slovenov žijúcich na Morave i v Panónii bolo pápežovo rozhodnutie spravodlivým riešením, pretože Metod sem všade priniesol kresťanské učenie v domácom oficiálne schválenom slovenskom jazyku.
Metod však dostal Panóniu pod svoju biskupskú a diecéznu právomoc rozhodnutím samotného pápeža, proti tomuto rozhodnutiu sa nedalo nič robiť. Franskí duchovní a franskí vládcovia veľakrát rozhodovali o cirkevných záležitostiach bez rozhodnutia pápeža, čo Rím sledoval s nevôľou. Preto jedným z dôvodov, prečo pápež ustanovil Metoda do čela panónskeho arcibiskupstva bola snaha o obmedzenie rozpínavosti a svojvôli bavorských biskupov.
Áno, pre latinských duchovných z Bavorska bol Metod veľkým postrachom, ktorý vraj znehodnotil rímske učenie. Pravdou bolo, že pre Slovenov boli Cyril a Metod pravými apoštolmi kresťanstva pretože priniesli našim predkom kresťanské učenie v domácom jazyku a dokonca v novom vlastnom písme. Do staroslovenčiny bola v 9. storočí preložená biblia a veľké množstvo iných cirkevných i necirkevných textov a kníh. Boli skutočnými učiteľmi, ktorí pozdvihli Slovenov na kultúrnu úroveň vtedajších civilizovaných národov Európy. Predbehli dobu približne o 500 rokov, veď v mnohých iných krajinách Európy bola biblia prvýkrát preložená z latinčiny do národných jazykov až v 16. storočí !
Pre väčšinu Slovenov žijúcich na Morave i v Panónii bolo pápežovo rozhodnutie spravodlivým riešením, pretože Metod sem všade priniesol kresťanské učenie v domácom oficiálne schválenom slovenskom jazyku.
Panónska Morava alebo slovenská marka?
V staroslovenskom „Živote sv. Konštantína“ v 15. kapitole sa Koceľ spomína ako „knieža panónske“. Pribina a neskôr jeho syn Koceľ vládli nad územím v okolí Blatenského jazera a východných častí dnešného Slovinska a Rakúska. Od roku 861, keď sa vlády ujal Koceľ, došlo ku kultúrnemu i politickému spojeniu Blatnohradu s Moravou, kde vládol Rastislav so Svätoplukom. Od roku 870 Metod spojil Blatnohrad a Moravu do jedného cirkevného obvodu a Svätopluk v roku 884 vtrhol do Panónie s veľkým vojskom a opäť rozšíril mocenský vplyv Moravy nad týmto územím. V „Živote sv. Klimenta“ (Kliment bol Metodov žiak) sa píše, že Metod bol biskupom „panónskej Moravy“, čo znamená, že Moravou sa za života Metoda a panovania Svätopluka I. začala nazývať aj oblasť Panónie a tým aj oblasť blatnohradského kniežactva.
Pribinovo a neskôr Koceľovo kniežatstvo kolonizovali aj Nemci - Bavori, vidieť to z niektorých nemeckých názvov usadlostí, ktoré tu vlastnili. Vidíme to napríklad aj zo zoznamu mien vážených osôb, uvedených v spomínanom spise, ktorí sa zúčastnili vysvätenia jedného z mnohých kostolov, ktorý dal Pribina postaviť na Blatnohrade v roku 850. Z 29 osôb, ktoré sa zúčastnili vysvätenia kostola bolo 15 mien staroslovenského pôvodu a 14 mien germánskeho pôvodu. Veľmoži slovenského pôvodu vlastnili rozsiahle majetky Blatenského kniežatstva. Zo spisu sa dozvedáme, že napríklad veľmož Zemiň vybudoval Železný hrad (Vasvár), veľmož Žilic vlastnil rozsiahle lesy v neskoršej Šomoďskej župe, kde sa dodnes zachovalo jeho meno v skomolených maďarských názvoch v tejto oblasti ako Zselicség alebo Zseliczerdő.
Ale Bavorov tu celkovo nemohlo byť veľa, pretože ich panovačná povaha by pri väčších počtoch neumožnila Metodovi, aby tu pôsobil ako arcibiskup a dokonca vykonával bohoslužby v staroslovenčine. Ak by tu žili Nemci čo len vo viditeľnej menšine, všetci nemeckí duchovní by neodišli, starali by sa o ich cirkevné potreby. A vôbec by územie neopustili, keby Nemcov bolo ešte viac, napríklad toľko, ako Slovenov. Ale latinskí kňazi so svojim arcikňazom Richbaldom nemali zrazu komu kázať a odišli znechutení späť do Salzburgu.
Ale aj v staroslovenských historických dokumentoch napísaných v cyrilike sú označené územia, kde vládol Rastislav, Svätopluk a Koceľ ako slovenské. Napríklad v Nestorovom letopise z 12. storočia sa píše: "Uprosení boli cisárom a poslal ich do slovenskej zemi k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď tam prišli, začali zostavovať písmená azbuky po slovensky a preložili Apoštol aj Evanjeliá. Radi boli Sloveni, keď počuli veľkosti božie vo svojom jazyku."
Pribinovo a neskôr Koceľovo kniežatstvo označovali samotní Frankovia ako slovenské. Zachoval sa list, ktorý franský kráľ Ľudovít Nemec (843-876) poslal v roku 860 kniežaťu Pribinovi do Blatnohradu. V tomto liste je zapísané blatnohradské kniežatstvo obývané Slovenmi doslova ako „slougenzin marcha“ (čítame "slovencin", slovenská marka, provincia).
Územie Panónie a bývalého blatnohradského kniežatstva bolo teda naplnené Slovenmi, ktorí tu zakladali nové sídla a obce. Oblasť Blatnohradu bola dlhé obdobie po archeologickej stránke celkom neprebádaná. Maďarskí archeológovia nemali záujem o odkrývanie staroslovenskej kultúry na území Maďarska. Situácia sa čiastočne zmenila vďaka skupine maďarských archeológov, ktorí neboli zaťažení šovinizmom a tak potvrdili prítomnosť Slovenov v mnohých oblastiach Panónie a priamo na Blatnohrade. V múzeu v Keszthely boli uložené početné staroslovenské nálezy z 9. storočia, ktoré boli nájdené na Blatnohrade. Nálezy sú však uložené v depozitároch a nevystavujú sa. Mesto Keszthely sa nachádza pri Blatenskom jazere na území bývalého blatnohradského kniežactva, podľa názvu ho založili Sloveni s pôvodným staroslovenským názvom Kostel, ktorý Maďari skomolili na Keszthely.
Výskum tejto oblasti celkom potvrdil písomné správy a predpoklady o tom, že táto oblasť bola husto osídlená Slovenmi s vysokou kultúrnou úrovňou. Samotné hradné mesto pozostávalo z troch väčších častí: z opevneného kniežacieho hradu, kde sídlil Pribina s Koceľom, z arcibiskupského sídla s kostolom, kde sídlil istý čas Metod a z obytnej štvrti, kde žili zámožnejší obyvatelia Blatnohradu. Boli tu objavené základy Pribinovho hradu o rozmeroch 150 x 200 m so základmi dvoch kostolov, ktoré dal postaviť Pribina s Koceľom. Kostol zasvätený sv. Hadriánovi bol najväčší v celej vtedajšej strednej a východnej Európe.
V roku 2009 sa tu našiel veľký črep z nejakej nádoby s dvomi zreteľnými písmenami slovenského písma spolu so znakom krížika v jarku 3 m hlbokom, ktorý oddeľoval kniežací hrad od arcibiskupského sídla. Podľa hĺbky, kde sa črep nachádzal, dá sa jeho pôvod datovať najneskôr do roku 870, čiže jednoznačne pochádza z čias cyrilometodskej misie na Blatnohrade. Hoci z dvoch písmen nevieme prečítať celý nápis a nevieme teda povedať, čo na pôvodnej nádobe bolo napísané, nález sám osebe je unikátny, pretože potvrdzuje existenciu staroslovenčiny a staroslovenského písma na Blatnohrade a teda nález verifikuje údaje doteraz nájdené v historických dokumentoch o slovenskej prítomnosti a kultúre v tejto oblasti.
V celej lokalite sa našlo veľké množstvo staroslovenskej keramiky, zlaté a pozlátené náušnice, gombíky, ostrohy, nože, kostené predmety, náhrobné kamene, všetko z 9. storočia. Železné krížové kovania z tejto lokality je zhodné s tým kovaním, ktoré sa našlo na Slovensku v Komjaticiach v Kňazovej Jame neďaleko Šurian. Neďaleko hradu bola objavená staroslovenská osada a pohrebisko s ďalším už tretím kostolom okolo ktorého sa podarilo odkryť 805 hrobov. Tri štvrtiny hrobov bolo bez príslušenstva, väčšina pochovaných malo rakvu, keramika sa našla iba v piatich hroboch ale v približne 50 hroboch boli nájdené cenné archeologické nálezy, ktoré prezradili, že na pohrebisku sa pochovávalo najmä v 2. polovici 9. storočia. V hroboch sa nachádzalo veľmi málo predmetov pohanského významu, hroby boli kopané okolo kresťanského kostola, išlo teda o kresťanský cintorín, čo prezrádza aj rovnaká orientácia všetkých hrobov s bývalými múrmi kostola, ktoré boli orientované približne západo- východným. V hroboch s bohatými nálezmi boli nájdené rôzne predmety dennej potreby ale aj zlaté, strieborné, pozlátené strieborné a pozlátené bronzové predmety, napríklad náušnice a gombíky. Zlaté predmety boli prvotriednej kvality. Ako napísal maďarský archeológ Róbert Müller, mnohé z týchto nálezov boli veľmi podobné nálezom, aké sa našli na archeologických lokalitách starej Moravy, teda na území dnešnej Moravy a Slovenska. V okolí Blatnohradu sa dodnes zachovali skomolené slovenské názvy miest a obcí, napríklad zalakomár (žala, komár), mekenye (mäkký), lokalita Rézés (režeš), Balatón (blato), Keszthely (kostel), Pésc, Pécsvárad, Pécsudvarad, Pécsbagota, Pécsely (všetky obce a mestá so základom Pécs od staroslovenského slova "pec", Tihany (Tichon), Taszár (Tesáre), Csernyéd (Černé) a mnohé ďalšie. Všetky tieto obce založili a vystavali Sloveni. Malý počet výbojných Maďarov sa však postavil do čela slovenských kmeňov, tu žijúcich po zániku blatnohradského kniežactva. Sloveni prijali postupne nedokonalú protomaďarčinu ako svoju reč, obohatili ju o tisíce slovenských výrazov a neskôr sami seba začali nazývať Maďarmi (pozri časť: Maďari sú Slovania v 2. kapitole.
Po zániku blatnohradského (panónskeho) kniežactva Sloveni ostali v Panónii naďalej a nikdy z nej neodišli. Napríklad pri maďarskom meste Szombathely, v osade Köszegfalva boli odkryté zvyšky staroslovenských železiarskych hutníckych pecí z 10. – 12. storočia podobné tým, aké sa našli v Čechách, na Morave a na Slovensku. Ale jednoznačným dôkazom toho, že Sloveni husto osídľovali Panóniu aj naďalej, sú tisíce zemepisných názvov, názvov obcí a miest staroslovenského pôvodu, ktoré boli neskôr prispôsobené maďarskému jazykovému systému. Tieto prispôsobené názvy sa nachádzajú v mnohých starých listinách, ale popri nich nájdeme napísané aj pôvodné slovenské názvy. Pisári popri upravenom (skomolenom) maďarskom názve zapísali občas aj pôvodný slovenský názov. Takéto záznamy nájdeme v listinách až do 14. až 15. storočia. Mnohé zemepisné názvy, názvy obcí a miest, mnohé maďarské mená a priezviská staroslovenského pôvodu však pretrvali až dodnes. Z uvedeného prehľadu známych historických aj archeologických skutočností je nám jasné, že udalosti, ktoré sa udiali v 9. storočí na Blatnohrade sa tesne dotýkali aj dejov odohraných na území starej Moravy. Blatnohrad postavil Pribina s Koceľom, ktorí pochádzali z nášho dnešného západného Slovenska a pôsobenie Cyrila a Metoda na starej Morave a Blatnohrade v Panónii spojila obe územia po cirkevnej i kultúrnej stránke. Blatnohrad sa preto stal súčasťou našej histórie a zasluhuje si väčšiu pozornosť najmä v súvislosti s množstvom nových staroslovenských archeologických nálezov, ktoré vychádzajú v tejto oblasti na povrch.
Pribinovo a neskôr Koceľovo kniežatstvo kolonizovali aj Nemci - Bavori, vidieť to z niektorých nemeckých názvov usadlostí, ktoré tu vlastnili. Vidíme to napríklad aj zo zoznamu mien vážených osôb, uvedených v spomínanom spise, ktorí sa zúčastnili vysvätenia jedného z mnohých kostolov, ktorý dal Pribina postaviť na Blatnohrade v roku 850. Z 29 osôb, ktoré sa zúčastnili vysvätenia kostola bolo 15 mien staroslovenského pôvodu a 14 mien germánskeho pôvodu. Veľmoži slovenského pôvodu vlastnili rozsiahle majetky Blatenského kniežatstva. Zo spisu sa dozvedáme, že napríklad veľmož Zemiň vybudoval Železný hrad (Vasvár), veľmož Žilic vlastnil rozsiahle lesy v neskoršej Šomoďskej župe, kde sa dodnes zachovalo jeho meno v skomolených maďarských názvoch v tejto oblasti ako Zselicség alebo Zseliczerdő.
Ale Bavorov tu celkovo nemohlo byť veľa, pretože ich panovačná povaha by pri väčších počtoch neumožnila Metodovi, aby tu pôsobil ako arcibiskup a dokonca vykonával bohoslužby v staroslovenčine. Ak by tu žili Nemci čo len vo viditeľnej menšine, všetci nemeckí duchovní by neodišli, starali by sa o ich cirkevné potreby. A vôbec by územie neopustili, keby Nemcov bolo ešte viac, napríklad toľko, ako Slovenov. Ale latinskí kňazi so svojim arcikňazom Richbaldom nemali zrazu komu kázať a odišli znechutení späť do Salzburgu.
Ale aj v staroslovenských historických dokumentoch napísaných v cyrilike sú označené územia, kde vládol Rastislav, Svätopluk a Koceľ ako slovenské. Napríklad v Nestorovom letopise z 12. storočia sa píše: "Uprosení boli cisárom a poslal ich do slovenskej zemi k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď tam prišli, začali zostavovať písmená azbuky po slovensky a preložili Apoštol aj Evanjeliá. Radi boli Sloveni, keď počuli veľkosti božie vo svojom jazyku."
Pribinovo a neskôr Koceľovo kniežatstvo označovali samotní Frankovia ako slovenské. Zachoval sa list, ktorý franský kráľ Ľudovít Nemec (843-876) poslal v roku 860 kniežaťu Pribinovi do Blatnohradu. V tomto liste je zapísané blatnohradské kniežatstvo obývané Slovenmi doslova ako „slougenzin marcha“ (čítame "slovencin", slovenská marka, provincia).
Svedectvo archeologických nálezov.
Územie Panónie a bývalého blatnohradského kniežatstva bolo teda naplnené Slovenmi, ktorí tu zakladali nové sídla a obce. Oblasť Blatnohradu bola dlhé obdobie po archeologickej stránke celkom neprebádaná. Maďarskí archeológovia nemali záujem o odkrývanie staroslovenskej kultúry na území Maďarska. Situácia sa čiastočne zmenila vďaka skupine maďarských archeológov, ktorí neboli zaťažení šovinizmom a tak potvrdili prítomnosť Slovenov v mnohých oblastiach Panónie a priamo na Blatnohrade. V múzeu v Keszthely boli uložené početné staroslovenské nálezy z 9. storočia, ktoré boli nájdené na Blatnohrade. Nálezy sú však uložené v depozitároch a nevystavujú sa. Mesto Keszthely sa nachádza pri Blatenskom jazere na území bývalého blatnohradského kniežactva, podľa názvu ho založili Sloveni s pôvodným staroslovenským názvom Kostel, ktorý Maďari skomolili na Keszthely.
Výskum tejto oblasti celkom potvrdil písomné správy a predpoklady o tom, že táto oblasť bola husto osídlená Slovenmi s vysokou kultúrnou úrovňou. Samotné hradné mesto pozostávalo z troch väčších častí: z opevneného kniežacieho hradu, kde sídlil Pribina s Koceľom, z arcibiskupského sídla s kostolom, kde sídlil istý čas Metod a z obytnej štvrti, kde žili zámožnejší obyvatelia Blatnohradu. Boli tu objavené základy Pribinovho hradu o rozmeroch 150 x 200 m so základmi dvoch kostolov, ktoré dal postaviť Pribina s Koceľom. Kostol zasvätený sv. Hadriánovi bol najväčší v celej vtedajšej strednej a východnej Európe.
V roku 2009 sa tu našiel veľký črep z nejakej nádoby s dvomi zreteľnými písmenami slovenského písma spolu so znakom krížika v jarku 3 m hlbokom, ktorý oddeľoval kniežací hrad od arcibiskupského sídla. Podľa hĺbky, kde sa črep nachádzal, dá sa jeho pôvod datovať najneskôr do roku 870, čiže jednoznačne pochádza z čias cyrilometodskej misie na Blatnohrade. Hoci z dvoch písmen nevieme prečítať celý nápis a nevieme teda povedať, čo na pôvodnej nádobe bolo napísané, nález sám osebe je unikátny, pretože potvrdzuje existenciu staroslovenčiny a staroslovenského písma na Blatnohrade a teda nález verifikuje údaje doteraz nájdené v historických dokumentoch o slovenskej prítomnosti a kultúre v tejto oblasti.
V celej lokalite sa našlo veľké množstvo staroslovenskej keramiky, zlaté a pozlátené náušnice, gombíky, ostrohy, nože, kostené predmety, náhrobné kamene, všetko z 9. storočia. Železné krížové kovania z tejto lokality je zhodné s tým kovaním, ktoré sa našlo na Slovensku v Komjaticiach v Kňazovej Jame neďaleko Šurian. Neďaleko hradu bola objavená staroslovenská osada a pohrebisko s ďalším už tretím kostolom okolo ktorého sa podarilo odkryť 805 hrobov. Tri štvrtiny hrobov bolo bez príslušenstva, väčšina pochovaných malo rakvu, keramika sa našla iba v piatich hroboch ale v približne 50 hroboch boli nájdené cenné archeologické nálezy, ktoré prezradili, že na pohrebisku sa pochovávalo najmä v 2. polovici 9. storočia. V hroboch sa nachádzalo veľmi málo predmetov pohanského významu, hroby boli kopané okolo kresťanského kostola, išlo teda o kresťanský cintorín, čo prezrádza aj rovnaká orientácia všetkých hrobov s bývalými múrmi kostola, ktoré boli orientované približne západo- východným. V hroboch s bohatými nálezmi boli nájdené rôzne predmety dennej potreby ale aj zlaté, strieborné, pozlátené strieborné a pozlátené bronzové predmety, napríklad náušnice a gombíky. Zlaté predmety boli prvotriednej kvality. Ako napísal maďarský archeológ Róbert Müller, mnohé z týchto nálezov boli veľmi podobné nálezom, aké sa našli na archeologických lokalitách starej Moravy, teda na území dnešnej Moravy a Slovenska. V okolí Blatnohradu sa dodnes zachovali skomolené slovenské názvy miest a obcí, napríklad zalakomár (žala, komár), mekenye (mäkký), lokalita Rézés (režeš), Balatón (blato), Keszthely (kostel), Pésc, Pécsvárad, Pécsudvarad, Pécsbagota, Pécsely (všetky obce a mestá so základom Pécs od staroslovenského slova "pec", Tihany (Tichon), Taszár (Tesáre), Csernyéd (Černé) a mnohé ďalšie. Všetky tieto obce založili a vystavali Sloveni. Malý počet výbojných Maďarov sa však postavil do čela slovenských kmeňov, tu žijúcich po zániku blatnohradského kniežactva. Sloveni prijali postupne nedokonalú protomaďarčinu ako svoju reč, obohatili ju o tisíce slovenských výrazov a neskôr sami seba začali nazývať Maďarmi (pozri časť: Maďari sú Slovania v 2. kapitole.
Po zániku blatnohradského (panónskeho) kniežactva Sloveni ostali v Panónii naďalej a nikdy z nej neodišli. Napríklad pri maďarskom meste Szombathely, v osade Köszegfalva boli odkryté zvyšky staroslovenských železiarskych hutníckych pecí z 10. – 12. storočia podobné tým, aké sa našli v Čechách, na Morave a na Slovensku. Ale jednoznačným dôkazom toho, že Sloveni husto osídľovali Panóniu aj naďalej, sú tisíce zemepisných názvov, názvov obcí a miest staroslovenského pôvodu, ktoré boli neskôr prispôsobené maďarskému jazykovému systému. Tieto prispôsobené názvy sa nachádzajú v mnohých starých listinách, ale popri nich nájdeme napísané aj pôvodné slovenské názvy. Pisári popri upravenom (skomolenom) maďarskom názve zapísali občas aj pôvodný slovenský názov. Takéto záznamy nájdeme v listinách až do 14. až 15. storočia. Mnohé zemepisné názvy, názvy obcí a miest, mnohé maďarské mená a priezviská staroslovenského pôvodu však pretrvali až dodnes. Z uvedeného prehľadu známych historických aj archeologických skutočností je nám jasné, že udalosti, ktoré sa udiali v 9. storočí na Blatnohrade sa tesne dotýkali aj dejov odohraných na území starej Moravy. Blatnohrad postavil Pribina s Koceľom, ktorí pochádzali z nášho dnešného západného Slovenska a pôsobenie Cyrila a Metoda na starej Morave a Blatnohrade v Panónii spojila obe územia po cirkevnej i kultúrnej stránke. Blatnohrad sa preto stal súčasťou našej histórie a zasluhuje si väčšiu pozornosť najmä v súvislosti s množstvom nových staroslovenských archeologických nálezov, ktoré vychádzajú v tejto oblasti na povrch.